Oficiálny príhovor organizátorov 1. Košického bikemaratónu pomerne presne vystihuje zážitok ktorý sa odohral 28.8.2004. Bol to môj prvý maratón, a preto nemám možnosť porovnania ani skúsenosti, ale nebráni mi to popísať pretek ako sa odohral.

Organizátori ponúkli tri možnosti - 35 km trať „tridsiatka" 60 km trať a 100-ku ktorá mala 95km a bola riešená tak, že pretekári absolvovali veľký a potom malý okruh. Prevýšenie bolo u kratšej trate 800 metrov, u dlhšej 1600 metrov.

Maratón bol propagovaný na internete, minimálne dva mesiace a k dispozícii boli pomerne obsiahle informácie o trati a bola možnosť sa prihlásiť. Organizátori nechali možnosť prihlásenia do poslednej chvíle, čo sa ukázalo ako veľmi vhodné rozhodnutie, lebo krásne sobotné počasie určite prilákal mnohých váhavcov. Cena štartovného 400 Sk (300 Sk ak bola prihláška odoslaná pred 31.7.2004) nieje najnižšia, ale po absolvovaní preteku musím povedať, že pretekár za svoje peniaze dostal odpovedajúci servis.

Keďže dva dni pred maratónom dosť pršalo, tak som nechával registráciu na poslednú chvíľu - ale keď sa v piatok vyčasilo a aj predpovede na sobotu boli priaznivé, išiel som sa podvečer zaregistrovať, potom mi už len ostávalo nakúpiť nejaké tyčinky, gely, pripevniť číslo na bike a tešiť sa na pretek.

Štarty jednotlivých kategórií prebiehali hodinu od seba, 100-kári štartovali o 8,00. Desať minút pred deviatou, bikeri sa zhromaždili vo vyhradenom priestore (niektorý tam boli už dlhšie, asi vedeli čo ich inak čaká). Aj keď bolo jasné že blata bude viac ak dosť, krásne počasie nás všetkých povzbudzovalo a v pelotóne vládla dobrá nálada. Ozval sa výstrel a začalo to. Prvých niekoľko kilometrov sa išlo po širokej šotolinovo -hlinitej ceste do mierneho kopca, ale pelotón sa neroztrhal. Potom sa prišlo do technickej časti ktorá je situovaná takmer v rovine, časti sú jemne z kopca - ale je tam množstvo „hupov", keďže trať vedie priečne na malé potôčiky, boli tam aj padnuté stromy, korene ... Tu bolo mnoho menej skúsených jazdcov značne zaskočených a preto brzdili tých ktorý z takého terénu nemajú rešpekt, alebo ho poznajú. Nebola núdza o blato a občasné nakopenie pretekárov pred prekážkou. Mne sa podarilo jednu takúto zápchu obísť, a mohol som konečne šliapať podľa mojich predstáv. V pohode a v skupinke s kamarátmi (ktorí boli samozrejme súpermi ktorých treba v rámci gentlemanského boja poraziť) sme dorazili na prvú občerstvovačku, kde nám promptne doplnili bidony iontovým nápojom, nabrali sme si tyčinky a uháňali sme ďalej. Zanedlho sme sa dostali do pre mňa neznámej trate, a dá sa o nej povedať že bola dosť náročná - trávnatá, úzka stopa, rôzne výmole a občas kameň, alebo hlboké blato. Čo však treba vydvihnúť je veľmi dobre zvládnuté značenie, ani taký notorický dezorientátor v teréne ako som ja nezablúdil.



Následoval prvý vážnejší zjazd ktorý končil v dedine Opátka, kde nás čakala druhá občerstvovacia stanica. K tomu zjazdu - bol strmý, dlhý, kamenistý, mokrý a najmä plných klamných tieňov a svetiel, - nič príjemné a boli aj nejaké pády. Dostal som defekt a urobil som si na vcelku slušnú osmu, nemať kotúčové brzdy, tak som dojazdil. Kým som menil dušu, tak ma predbehli moji kamaráti-rivali a bolo po pracne budovanom náskoku. Po zjazde nasledoval 5 kilometrový výšľap na Idčianske sedlo, kde pretekári nastúpali 500 metrov. Do výšľapu som vyrazil s odhodlaním zminimalizovať stratu, ktorú som utŕžil pri defekte. Kilometer pred sedlom som dohnal prvého „súpera" a na vrchole sedla aj druhého. V dobrej nálade som si hore na sedle dofúkol natvrdo zadnú pneumatiku aby som predošiel ďalšiemu defektu a pustil sa do zjazdu - tentoraz na širokej rovnej lesnej zvážnici, kde nebol problém vyhnúť sa prípadným kameňom. Potom nasledoval už len jeden krátky výšľap a potom trať už takmer neprestajne klesala až do cieľa. Posledné kilometre sa niesli v duchu krásnych otvorených lúk a rýchlych bezpečných zjazdov, od poslednej občerstvovačky bolo do cieľa už len desať kilometrov. Bohužiaľ som na 52 km začal dostávať kŕče, dal som gel a povolilo to ale jeden z posledných prudších výšľapov som musel vytlačiť. Do cieľa to už bolo príjemné zvezenie po lesných cestičkách bez nejakého prudkého stúpania či klesania, posledné zatáčky, ľudia, skáčem cez poslednú dieru a už sa rútim do cieľa. V cieli som dostal tašku s tričkom maratónu a zopár ďalšími drobnosťami. Skontrolujem hodiny a mám radosť - 60 km som stihol za 3 hodiny 52 minút, čo predčilo moje očakávanie, najmä keď trať bola zo značnej časti mokrá a blatistá. Moji súperi prišli v priebehu niekoľko minút, a tak sme sa spoločne odobrali oddýchnuť a dať si výborný guláš, a vypočuť si vyhlásenie výsledkov. Potom bola tombola v ktorej bolo veľké množstvo zaujímavých cien, ale šťastena, ktorá sa ma držala v preteku, ma v tombole opustila. Celkovo hodnotím tento maratón ako veľmi vydarený a organizátorom patrí uznanie za výborne zvládnutú akciu. Dovidenia na 2.ročníku.

Preteku sa zúčastnilo dokopy 191 pretekárov, z toho 18 žien.