Takéto výzvy sa neodmietajú a preto sme sa Tomáš, Juro, Keťo a ja vybrali na tento maratón už v piatok poobede do Svitu, aby sme sa podvečer stihli prezentovať, ubytovať a voľačo pojesť. Tomáš a Keťo boli sklamaní, že nedostali tričko. Tak im treba, darebákom, mali sa prihlásiť skôr. Čosi kamsi presiakli informácie, že tento ročník bude na účasť bikerov rekordný. Z registrácie sme sa presunuli do ubytovne a potom ešte na večerné pifko pod tmavými tieňmi Tatier.

Ráno nás čakalo slnečné a pekné. Úplne netypický Horal. :-) Otázka, čo na seba nedala naoko žiadne pochybnosti. Ale poučený zo svojho posledného pobytu na Kráľovej Holi som si aj tak zobral do oskara aspoň teplý dres. Plus železnú rezervu vo forme chlebu so salámou keby dačo. Horal nie je žiadna brnkačka. Ten sa bikermi nepapre. :-)

Tak sa teda polhodinku pred štartom Juro, Tomáš a ja vydávame na štart. Ja trošku skôr, nech si zahrejem nohy a dofúkam kolesá na benzínovej pumpe, keď už som taký lenivý použiť pumpičku. Cestou stretávam aj Tomáša, ktorý sa tiež zahrieva. Na štarte sa však stretávame všetci, ktorí si to dnes rozdajú s Kráľovou Hoľou. Vidím Braňa (notorika-defektistu), Ivana, Miloša, Luboša kaliku a kopu ďalších. Len kde je dokelu Keťo, ktorému sme jasne nariadili nás odfotiť na štarte. Do štartu ostávajú už len minúty, každý sa už trasie od nedočkavosti. Občas niekto vtipkuje ale len tak, aby neurazil svoju štastenu. Nakoniec sa konečne dopachtí Keťo a fotí, až sa mu z kečky parí.

Štart prebehol bez komplikácií a futaším si to v strede pelotónu, v tesnom závese za Tomášom. Po niekoľkých kilometroch už za ním nestačím a tak sa v lese vetrám s menšou partičkou. Viem, že úvodný úsek po Spišské Bystré ujde veľmi rýchlo a ani sa nejako extra netreba plašiť. V Bystrom si dávam doliať pitie, veď dlho nebude žiadna občerstvovačka a pokračujem ďalej. Po výjazde z dediny sa mení kvalita asfaltu a mierne stúpa dolinou cez Peklisko smerom na Smrečiny. Tento úsek patrí podľa mňa k najkrajším na celej trati, čím nechcem povedať, že na zbytok sa nedá pozerať. Na konci mierného stúpania čaká bikerov ťažký pruďas. Síce treba rozvážne šliapať, ale aj tak prichádzajú prvé príznaky cyklistického bezvedomia. Po zmiernení stúpania sa krv pozvoľna vracia do hlavy. Tí ktorí to tu prepálili, pozvoľna zase vracajú. Les je tu veľmi pekný a netrvá dlho, odbočenie doľava dáva rýchlo na krásy zabudnúť. Odtiaľto až po Šumiac sa pôjde aj nazad, takže sa snažím zapamätať toho pokiaľ možno čo najviac, nech ma to pri stúpaní toľko nebolí.
Teraz sa však treba sa sústrediť na divoký zjazd dole na Pusté pole. Všetko prebieha v rýchlom tempe. Kamene, konáriky odlietujú, preskakujem odvodňovacie kanáliky v rýchlom slede. Z adrenalínovej dávky ma vytrháva len zosadnutie z biku a prekročenie hrozivo vybagrovanej jamy uprostred lesnej cesty. Ešteže sú tu zdravotníci pripravení poskytnúť pomoc. Celkom dobre zvolené miesto. :-)
Na Pusté pole už viedla asfaltka a v pohode som sa dostal na druhú občerstvovačku. Zase som si doplnil pitie, hlad sa akosi neozýval, tak som sa nezdržoval a pokračoval ďalej. Kúsok po asfaltke a znovu do lesa. Stúpanie je celkom fajn, všade naokolo ihličnatý les až sa znovu začalo klesať. Spočiatku vyzeral chodník celkom v pohode až na to, že vyústil do rozbahneného potoka. Mačkám brzdy koľko sa dá, prenášam bike a pálim to dole k železničnému podjazdu. Odtiaľ to už poznám. Ide sa kúsok po štátnej ceste do Telgártu. Len také fukoty. Cez Telgárt to ešte išlo bez problémov. Horšie to bolo za ním. V ťažkom šotolinovom stúpaní smerom na Šumiac od nás systematicky somrujú cigánčatá sladkosti.
"Dój čkolódu, doj!" :-)
Neujazdená šotolina sťažuje výstup do kopca, ktorý by bol inak úplne v pohode. Stupák končí, lesom sa dostávame znovu do zjazdu a nie hocijakého. Do Šumiacu vedie kamenistý povrch a o lietajúce kamienky nie je vôbec núdza. Tu by som sa bez okuliarov normálne bál jazdiť. Úplne mi stačí ten šuter, čo som dostal do nohy. Konečne Šumiac. Dávam si doliať do fľaše a psychicky sa pripravujem na 12 kilometrové stúpanie. Kráľová Hoľa sa vypína predo mnou a s úctou šliapem hore. Minule som v polovici kopca vykapal a zbytok tlačil. A ešte k tomu na asfalte, čo si asi neodpustím, lebo tak sa nedá vyhovárať na neprejazdný terén. :-) Bol som strašne zle oblečený a prenikajúci chlad, ktorý panuje v týchto výškach sa podpísal na zhoršenom výkone. Preto mám teraz v oskarovi ten teplý dres. Ten si zoberiem, aj keby mala predpoveď hlásiť 40 stupňové horúčavy, pretože na Kráľovej Holi, tam je iný svet, tam všetko funguje akosi inak.

Spočiatku je stúpanie celkom príjemné a dá sa to šliapať celkom svižne hore. Po pár kilometroch sa trošku zhoršuje povrch. Skalnatý, kamenistý povrch, takže sily trošku rýchlejšie utekajú ale stále je to lesná cesta. V polovičke stúpania konečne prichádza asfaltka. Najvyšší čas, každý už má toho vytraseného povrchu plné zuby. Ja sa hlavne teším, že sa konečne vyhrabem z pokazeného tempa, čo som stratil na tých kameňoch. Ešte si v lese hodím posediačky tyčku lebo mi je dáko blivno. Pomaly sa ochladzuje a o chvíľu vychádzame z lesného pásma. Slnko sa do nás naplno opiera. Našťastie to všetko kompenzuje klesajúca teplota, ktorú spôsobuje čoraz redší vzduch. Ostáva pár kilometrov. Nohám by už prospel nejaký ten mierny zjazdík ale nezostáva nič iné, len sa tešiť, že niekde stúpanie klesne občas o nejaké to percento dole. :-) Nejdem hore na plné pecky a napriek tomu mi srdce bije ako bláznivé. Zišla by sa kyslíková maska. V takýchto výškach nebikujem každý víkend. :-) V diaľke už vidieť vrchol. Cesta k nemu kľukatá a olemovaná rýchlejšími bikermi. Ešte rýchlejší sa už v šialenej rýchlosti spúšťajú dole. Len to tak zahučí. Viditeľnosť je veľmi dobrá a poskytuje z výšky pekné výhľady do okolia. Posledný kilometer mi už ubehol rýchlo a konečne som hore. Dám si teplý bujón nech ma trošku nakopne. Som z toho vyčerpávajúceho výšľapu nejaký vypľutý. Znovu som si hodil stoličnú tyčku. Už nikdy ovocie pred maratónom.
Ale splnil som si predsavzatie, že to vyšliapem celé až na vrchol. Som tu druhýkrát (čo si pamätám) v živote. Dojedám a chystám sa na návrat.

Dole mi to išlo trošku rýchlejšie. No, kecám, dlho to netvrvalo. :-) Dole som bol raz-dva. Zjazd do Telgártu bol miestami viac než technický. Miestami až krkolomný. :-) Ale zvládol som to bez zosadnutia. Prefičím Telgártom a nazad to už poznám. Železničný podjazd, potok, čosi potlačím hore, lebo inak sa nedá a čosi-kamsi som znovu na Pustom Poli. Na zemi pohodených zopár bikerov. Evidentne toho majú dosť. :-) Hodím do seba banán, doplním pitie, podebatujem s obsluhou, že sa mi to dnes páči a pokračujem ďalej. Bikeri ostali v tej istej polohe ako som ich našiel. Snáď tam neležia doteraz. Mierny asfaltový krátky stupák, šotolina, stúpam, za mnou v diaľave Kráľová Hoľa ale ešte ju dnes budem vidieť z viacerých miest. Vybagrovaná jama a prichádza ďalšie dlhočižné stúpanie. V polovičke ma už riť začína čoraz viac tlačiť, tak musím občas zastaviť a ponaprávať gate, vercajg, trochu jonťáku do úst a znovu šliapať. Stúpanie nie je našťastie strmé ale nepríjemne vytrvalé. Ešte aj teraz ma z toho bolia nohy, ako si na to spomínam.

Konečne vrchol, odpájam sa od návratovej cesty a pokračujem zvážnicou hore popri hrebeni na Smrečiny. Síce sa tiež stále stúpa, ale je tu čoraz viac úsekov, kde sa dá odpočinúť. Konečne lúka. Konečne koniec toho šialeného stúpania. Kráľovú Hoľu mám takpovediac takých 5 km o pár sto metrov vyššie pred sebou. Dlho sa nekochám a chystám sa na rovný zvážnicový zjazd dole. Miestami je nenormálne zákerný. Kto to tu rozpeckuje na plné gule (rozumej, pustí brzdy), zaručene sa kdesi zrúbe. Už to tu našťastie poznám a tak v pohode zjazdujem do doliny na asfaltku. Trošku sa dvíha mierny protivietor ale nie je to nič hrozné. Fičím si to popri Čiernom Váhu až do Liptovskej Tepličky a dám vytrasené kosti do poriadku. Ešte zdolať srandovný kopček a som tam.

Chlapci na občerstvovačke mi podávajú pitie a banány, čo len chcem. Voľačo pojem, vypijem jonťák a pokračujem ďalej. Zjazd po asfaltke pokračuje a na križovatke doprava rovno do kopca. Tento kratučký asfaltový stupák už poznám celkom dobre. Síce stále asfalt ale bolí to. Asfalt končí a prichádza ešte šialenejšie stúpanie po lesnej ceste. Bez hanby zoskakujem a tých pár stupákov tlačím. Pomaly sa dostavuje únava. Chvalabohu že až teraz, do cieľa to už nie je ďaleko. :-)
Potom prichádza odmena. Náááádherný zjazd až po poslednú občerstvovačku. Veľa si z neho nepamätám ale bolo to rýchle. :-) Rýchly prejazd krásnym lesom, potom ešte nechutne krásnymi lúkami.

Na občerstvovačke si len oblejem hlavu a makám dole. Asfaltkou sa rútim dole dolinou a očakávam posledné stúpanie cez les. Už ma všetko bolí, nevládzem ani sedieť na riti a nemôžem sa dočkať cieľa. Už je to tu, odbočujem do lesa a mierne stúpanie cez les vychádzam ako sa dá. Posledných niekoľko sto metrov do kopca tlačím. Keby som nebol tak strašne unavený, aj by som to vyšliapal. Teraz už na to akosi nemám. Konečne vrchol stúpania, už budem zjazdovať. Rozbalil som to na plné pecky a len tak-tak som sa nezrúbal. Našťastie ma bike podržal a svištím si to do cieľa. Doľava, kľukatím si to lesom medzi stromami, čistinka, doľava, zjazd, konečne vidím v diaľke cieľ. Biker predo mnou už nevládze a 200 metrov pred cieľom ho ešte ofúknem. Hlavná vec, že som konečne v cieli.

Tomáš ma víta už v suchom, osprchovaný, prezlečený, evidentne je tu už dávno. Prišiel pred dvoma hodinami, sviňa. :-). Keťo tiež, ale ten išiel krátku aj to je ešte nasraný, že skončil posledný. Somár, má najazdeného tento rok asi dvesto kilometrov a brble, že je posledný. :-) Juro ešte niekde viazne na trati, ale veď on príde. :-)

Tento ročník Horala vyšiel nad očakávanie dobre. Trať bola dobrá, o prírode sa netreba rozpisovať, to sa ani nedá. Občerstvovačky a ľudia na nich fajn. Patrí jednoznačne k najlepším aké poznám. Dúfam, že budem môcť prísť aj nabudúce. Dovtedy si môžem akurát okusovať nechty. :-)